Poruchy učenia sú aktuálnou témou v našej spoločnosti. Čoraz častejšie sa s nimi stretávame najmä v školách, kde komplikujú vzdelávanie detí, ale aj mladých študentov. Postihujú ľudí bez rozdielu pohlavia či veku. Vplyv prostredia pritom zohráva menšinový podiel, väčšinou sa s poruchami učenia človek už narodí. Poznáme dyskalkúliu, ktorá sa viaže k číslam, dyslexiu, ktorá sa viaže k slovám, dysgrafia sa dotýka oblasti písania prípadne kreslenia.
Jednou z takýchto porúch je takzvaná dysortografia. Veľmi často sa vyskytuje spolu s dysgrafiou, niekedy je za ňu aj zamieňaná. U svojho dieťaťa ju spoznáte tak, že príliš často zabúda písať mäkčene, dĺžne, dokáže odrecitovať gramatické poučky, no nevie ich využiť v praxi. Dotýka sa gramatickej stránky jazyka, chýba prirodzený „cit pre slovenčinu“ alebo pre jazyk všeobecne.
Kedy už ide o chorobu? Dieťa má primeranú všeobecnú inteligenciu, je vedené bežnými učebnými metódami a napriek tomu je preňho vzdelávanie ťažké. V iných predmetoch bude pravdepodobne excelovať, za to v jednom či ďalších dvoch absolútne prepadať i napriek systematickej práci doma. Problémy robí vo vyšších ročníkoch aj časovanie slovies, skloňovanie.
A čo ho spôsobuje? Laicky povedané nedostatok sluchovej pamäte. Dieťa nedokáže zapísať počuté, mýli si graficky podobné hlásky, žiak potrebuje na napísanie písmena viac času a následne nestíha. Z tohto dôvodu by mali mať takéto deti predĺžený čas na písomné práce v porovnaní s ostatnými, zdravými, spolužiakmi. Napriek výskumom dodnes nemáme presnú informáciu o spúšťači.
Nehádžte však flintu do žita. Človek rastie, vyvíja sa a zbiera skúsenosti. Časom sa obraz ochorenia mení, u starších sa stretávame už iba s pomalším písaním. Miznú skomoleniny, nesprávne časovanie a podobne. Dospelý s dysortografiou je na nerozoznanie od ostatných.